*1650
+1710
Zástoj Menších bratov sv. Františka Assiského v histórii Cirkvi na Slovensku je nesporný. Medzi rehoľami majú nepretržité trvanie od stredoveku; uchytili sa tu (v Trnave, Nitre, Bratislave) len pár rokov po smrti zakladateľa rehole – cirkevného reformátora. Pôsobili poväčšine ako ľudoví kazatelia, ale veľa urobili aj na poli literatúry a hudby. Pred osudnou nocou z 13. na 14. apríla 1950 mali na Slovensku 25 kláštorov, ktoré – ako pripomína znalec dejín svojej rehole V. J. Gajdoš (1907 – 1978) v publikácii Františkáni v slovenskej literatúre (Cleveland, Ohio 1979) – boli strediskami náboženského a kultúrneho života.
Popri azda najznámejších autoroch (Hugolín Gavlovič, Vojtech Gazda) v menoslove 125 homiletických a v širšom zmysle náboženských spisovateľov slovenská baroková spisba má v Smrtníkovi „typického predstaviteľa v 17. storočí”: v časoch konfesionálnej rozpoltenosti národa neohrozene vystupoval, brániac vieroučné pravdy a povzbudzujúc poslucháčov a čitateľov, aby si boli vedomí svojich krehkostí a pominuteľnosti, aby v lone Cirkvi videli a viedli život kresťana-katolíka.
Benignus Juraj Smrtník je autorom dvoch náboženských próz. Prvá, Poklad serefínsky (1691), je napísaná biblickou češtinou, druhá, Kunšt dobre umríti (1697), je už silne slovakizovaná (J. M. Hurban: „spisuvaťel slovenčí velmi”). Ukážky z nej – Smrti zákon jistý, hodina nejistá a Smrt na všeckých, spasení na máličko – zaradil J. Minárik do výberu z barokových literárnych textov Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva (Tatran 1988) v edícii Čítanie študujúcej mládeže:
„Prijde nekdy ten čas, když cokolvěk pod zemú jest, vyjde na svetlo. Prohledl z nebe Pán a uzrel města, mestečka, dediny, zámky a kaštíle. Ale co tu? Co tam našel? Ledva našel ze sto jedného človeka, z tisíce deset činícich súd a hledajícich víru. Našel všecky místa, všecek svet plný lže, šibalstva, ožralstva, chlipnosti, smilstva, cizoložstva, závisti, reptáni, zlorečenstva… A tito věci, aj od techto horší ne v jedném kúte světa stávají se, ale na každém míste, v každém národe. …jestli se sami vinní neuznají, život jejich zlý jich obžaluje.”
Citovaný spis reprezentuje „katolícke mravoučné rozpravy”. Je to duchovná škola, v ktorej „každý veríci kresťan učí sa od zlého vystríhati a dobré činiti, aby mohl šťastlive život svúj dokonati”. So zápalom barokového kazateľa poukazuje na márnosť pozemského života a na zvrátenosť vtedajších čias. Moralizovanie podfarbuje sociálne, stavia sa proti utláčaniu poddaného ľudu.
Medaión o literátovi v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984) pripomína, že Kunšt… sa neskôr stal predlohou pre spis bernolákovského básnika Vojtecha Šimku O príprave k dobrej smrti. Poklad… je zas príručkou pre členov laického rádu žijúcich podľa ideálu assiského „Poverella-Chudáčika”.
Smrtníkov sociálny pôvod nie je známy. Stredoškolské vzdelanie získal pravdepodobne v Trnave, ako dvadsaťročný vstúpil do rehole a noviciát absolvoval v Kláštore sv. Kataríny pri Naháči. Filozofiu študoval v Eisenstadte (dnešné Rakúsko) a v Szombathelyi (Maďarsko), teológiu v Trnave a v Malackách. Po vysvätení za kňaza (1674) účinkoval v Nitre, celé desaťročie v Pruskom na strednom Považí, nasledovali Malacky, Bratislava a opäť naháčsky kláštor, kde aj umrel na choleru.
V tomto Jubilejnom roku zaznamenávame 350 rokov od jeho narodenia (dátum sa neuvádza) a 290 (9. september) rokov, čo zomrel.
Jozef Borčányi